Rozhovor s Branislavem Klocokem, výkonným ředitelem OFZ

Šéfuje jednej z najväčších hutníckych fabrík na Slovensku a vidí, ako sa priemyselnými odvetviami šíri zlá nálada a firmám klesajú objednávky. OFZ v Oravskom Podzámku už tento rok klesli tržby o 40 percent.

„Situácia sa zhorší, keď sa všetci vrátia z dovoleniek a zistia, že majú objednávkové knihy podstatne prázdnejšie ako vlani v tomto čase,“ vraví výkonný riaditeľ OFZ Branislav Klocok.  Jeho slová treba brať vážne, lebo keď sa situácia v ekonomike zhoršuje alebo zlepšuje, najskôr sa to zvykne prejaviť vo výkonoch hutníctva. V reťazci priemyselnej výroby je totiž toto odvetvie hneď na začiatku. A spomedzi hutníkov sú prví na rane práve výrobcovia kovových zliatin, akým je aj OFZ. Tí svoje výrobky dodávajú iným hutníkom, takže vo výrobnom reťazci sú ešte o krok pred nimi.

Branislav Klocok v rozhovore tvrdí aj, že:

• manažéri firiem začali šetriť, lebo sa boja budúcnosti, preto znižujú výrobu a držia menej zásob,
• týka sa to nielen hutníctva, ale aj odvetví automotive, strojárstva a stavebníctva,
• v niektorých sektoroch automotive išli objednávky dole o 90 percent,
• opatrnosť už prechádza z firiem na ľudí – klesá záujem o finálne výrobky.

Kedy ste začali cítiť, že sa situácia v hutníctve zhoršuje? Ako sa to začalo prejavovať?

Sme špecifický odbor hutníctva. Naše výrobky dodávame prevažne oceliarom. To pre nás znamená, že keď sa niečo mení, sme prví, koho sa to dotkne. U nás sme tieto nepriaznivé trendy začali výraznejšie cítiť v prvom kvartáli tohto roku. Klesli ceny našich výrobkov a postupne sa pokles začal prejavovať aj na množstvách, ktoré naši zákazníci odoberali.

Ako vy chápete prvotné príčiny týchto problémov?

Prvá príčina je samotné trhové hospodárstvo. Je to základ jeho fungovania: raz máte recesiu, potom rast. Je to úplne normálny ozdravovací proces. Nie je možné, aby sme donekonečna rástli alebo klesali. Samozrejme, dôležité je, kde dole sa odrazíte a odkedy na vrchu začínate klesať. Druhou príčinou je hutnícka nadprodukcia najmä v Ázii. Tamojšie krajiny, ktoré boli ťahúňmi svetového ekonomického rastu, už nepotrebujú vyrábať také veľké množstvá pre seba. Kapacity majú však vybudované, a preto exportujú. Bolo by to v poriadku, ak by mali rovnakú nákladovú bázu. Lenže u nás v Európe sú oveľa vyššie náklady na ochranu životného prostredia. Preto je temer nemožné im konkurovať. A poslednou príčinou je podľa môjho názoru fakt, že americký trh sa zo dňa na deň pre ázijských výrobcov zablokoval. Jediný relevantný trh, ktorý je pre nich dnes k dispozícii, je európsky.

Aký bol podiel ázijskej ocele na európskom trhu pred obchodnou vojnou a aký je teraz?

Európska spotreba ocele sa pohybuje na úrovni približne 160 miliónov ton. V roku 2019 sa odhaduje, že import bude predstavovať nejakých 20-30 percent. Na porovnanie, v roku 2015 to bolo 10 a vlani 15 percent. To znamená, že za posledný rok došlo k zdvojnásobeniu dovozu a posledných 7 rokov tento import narástol 5-násobne.

Keď sa tento rok objavili prvé problémy, slovenskí hutníci ako hlavný dôvod uvádzali lacný export z Ázie. Na pokles dopytu a spotreby v Európe sa až tak nesťažovali. Zároveň však mierne klesli predaje áut v Nemecku.

Pokles dopytu v Európe je ťažké vyčísliť a je rozdielny po jednotlivých krajinách. Samotný predaj áut síce klesá, ale veľkú zmenu nevidieť. Odhaduje sa, že v porovnaní s rokom 2018 sú to v európskom priemere asi 3 percentá. Nie je to nič tragické. Väčší vplyv je, že všetci začali vidieť, že sa niečo deje. Firmy začali skracovať pracovný čas, šetriť, držať menej zásob, všetko chcú just-in-time. Tieto vplyvy sa dnes spojili, a to sa už preklápa do akcelerácie zníženia dopytu. Keď si nie ste istí, či budete mať o pol roka prácu, nekúpite si nové auto a ani televízor. Budete čakať, čo sa udeje, teda aspoň väčšina ľudí.

Čiže je to najmä o psychológii?

To by som netvrdil. Došlo k reálnemu zníženiu dopytu po základných surovinách, a to najmä preto, že sa začalo menej vyrábať. A menej vyrábať sa začalo preto, že všetci očakávali, ale aj reálne zažívali pokles. Teraz nastáva aj relevantný pokles dopytu po finálnych výrobkoch, lebo tá opatrnosť prechádza z firiem na ľudí. Začína sa o tom hovoriť, vy o tom píšete a každý sa pomaly prepína do krízového režimu. Pred polrokom bol Trend jediný, kto napísal, že sa niečo deje. Všetci ešte oslavovali, ale dnes je už po oslave a aj obyčajní ľudia sa začínajú obávať budúcnosti. Podľa môjho názoru dôjde k zhoršeniu situácie, keď sa všetci vrátia z dovoleniek a zistia, že majú objednávkové knihy podstatne prázdnejšie ako vlani o takomto čase.

Ako na to zareagujú?

Podľa mňa sa šetrenie začne ešte viac prejavovať. Nikto ešte neskrachoval preto, že by zaznamenal stratu. Firmy krachujú preto, že sa im minú peniaze. Prirodzená reakcia každého podnikateľa aj bežného človeka je, že keď nevie, čo od budúcnosti očakávať, odloží si peniaze. Neskôr ich bude môcť minúť na veci potrebné na základné prežitie. Keď vám dôjdu peniaze, môžete mať množstvo nelikvidného majetku, ale jeho hodnota bude nízka alebo žiadna, lebo nebude nik, kto by ho kúpil za normálnych podmienok. A potom si nemáte za čo zabezpečiť základné potreby. Firmy začínajú šetriť. Obmedzia investície, niektoré služby, údržbu, zafixujú platy, skrátia pracovný čas, budú tlačiť na dodávateľov, aby znížili ceny. Tá mašinéria sa začne točiť a zastane, až keď už nebude kam klesať, a tí, čo budú v hornej polovici nákladovej krivky, začnú ukončovať svoje aktivity.

Vaša fabrika je na začiatku reťazca, na konci ktorého je nejaká oceľ pre stavebníctvo alebo auto a človek, ktorý si to auto kúpi. Keď chcete predvídať, čo sa bude diať, na čo presne sa pozeráte? Sú to nejaké ukazovatele spotreby?

Veľmi dobrým indikátorom pre priemyselnú výrobu sú ceny energetických komodít, ktoré spotrebúvajú aj bežní ľudia, to znamená elektrická energia, plyn, pohonné látky. Na základe toho vidíte, ako sa koncová spotreba hýbe. Keď vidíte, ako idú ceny základných komodít dole, niečo sa deje na trhu, lebo je nižšia finálna spotreba.

Keď ste vraveli, že firmy šetria, máte prehľad o tom, čo sa deje v jednotlivých odvetviach?

Najviac informácií mám, samozrejme, z hutníctva. Do určitej miery mám informácie aj od zákazníkov našich zákazníkov. Lebo keď sa stretávame s našimi odberateľmi, pýtame sa aj na to, ako je na tom spracovateľský priemysel. Do určitej miery máme informácie aj zo stavebníctva a od firiem, ktoré nám poskytujú rôzne služby, napríklad robia údržbu strojov, stavajú haly a podobne. A pokiaľ viem, budúci rok u nich vyzerá podstatne horšie ako tento.

Keď sme hovorili so stavebnými firmami v priebehu posledného roku, boli ešte spokojní, lebo v Bratislave je stále stavebný boom…

Skúste sa ich opýtať teraz. Stavebníctvo je trochu špecifické v tom, že projekty majú nejaký čas, kým sa dostavajú. Výkon nie je časovo celkom spojený s dopytom. Podľa mojich informácií všetky veľké veci v podstate zmizli – žiadne haly, žiadne industriálne záležitosti. Väčšinou sa teraz robia rodinné domy a nejaké štátne zákazky, prípadne eurofondy.

Dopyt po bývaní je stále veľmi silný. Počet rozostavaných bytov je najvyšší v histórii a veľa ich aj pribúda.

Nie som odborník na stavebníctvo, ale z toho, čo viem, môžem povedať, že Bratislava ešte ako-tak ide, ale napríklad v našom regióne je už boom za nami a ceny začínajú pomaly klesať. Jedným z dôvodov je aj to, že veľa projektov sa dokončilo a tie teraz prišli na trh.

Aké významné je pre vás stavebníctvo a strojárstvo?

Keď si zoberiete spotrebu finálnych výrobkov, zhruba 40 percent je stavebníctvo a zo zvyšných 60 percent je automotive a ostatné oblasti, kde samotný automotive tvorí viac ako tretinu.

V strojárstve a v automotive je tiež prepad objednávok taký dramatický?

Jeden z našich zákazníkov mi v júni povedal, že v niektorých segmentoch automotive išli objednávky dole o 90 percent. Hovoríme o dodávateľoch dodávateľov automobiliek. Zdôvodnením bol nielen samotný pokles dopytu po autách, ale aj to, že sa vyrába čoraz viac elektromobilov. Tie sú konštrukčne iné – využívajú sa pri ich výrobe iné materiály.

Máte odhad, o koľko vám klesla produkcia a tržby?

Pri tržbách mám odhad relatívne presný – tam to bude niekde na úrovni mínus 40 percent. Samotná výroba klesla o približne 20 percent.

Rozdiel je daný tým, že ceny klesli?

Áno, ceny klesli o tretinu.

Čo vie firma, ako je tá vaša, robiť v takejto situácii, aby sa vyhla stratám?

Samozrejme, snažili sme sa na túto situáciu pripraviť. Naša stratégia spočívala v diverzifikácii. Rozširovali sme najmä výrobkové portfólio. Či to prinesie taký efekt, ako sme očakávali, ukáže čas. Zatiaľ môžem povedať, že trhové poklesy sú také výrazné, že môžete urobiť čokoľvek, ale všeobecný pokles na trhu je takmer nemožné eliminovať. Jediné, čo podľa môjho názoru môžu podniky teraz robiť, je čím skôr obmedziť výrobu a stabilizovať sa. Pokiaľ sa však neudejú nejaké zmeny v Európe, súvisiace s obmedzovaním importu, to, čo odstavíme my, bude nahradené výrobou a importom z Východu.

Kde sa vám podarilo najviac znížiť náklady?

V našom prípade sme sa sústredili na zvyšovanie produktivity. Za posledné tri-štyri roky sa nám podarilo zvýšiť výrobu na jednotlivých zariadeniach o takmer 20 percent. Čiže na tých istých zariadeniach v rovnakom čase sme vyrobili viac. Vďaka tomu sa nám podarilo znížiť jednotkovú spotrebu surovín vrátane energií.

A čo robíte teraz, keď vidíte, že je zle? Museli ste aj prepúšťať?

Zatiaľ sme odstavili jednu pec a zamestnancov sme presunuli na výkon činností, ktoré sme predtým tak trochu zanedbávali. Pracovný trh bol na Slovensku minimálne dva roky pod tlakom. Niektoré činnosti sme preto robili v nutnom minime. Veci, ktoré sme dlhodobo odkladali, sme teraz dotiahli. Plus sme ľuďom dali možnosť čerpať dovolenky. Čo bude vo štvrtom kvartáli, sa ešte musíme rozhodnúť.

Čiže doteraz ste nemuseli prepúšťať?

Zatiaľ sme neprepúšťali.

Skončíte tento rok v strate?

Vyzerá to tak, že plusové hospodárenie nedosiahneme.

Keď sa pozeráte na vývoj objednávok na ďalšie obdobie, myslíte si, že máme pred sebou len spomalenie hospodárskeho rastu, alebo krízu podobných rozmerov, ako bola tá v rokoch 2008 – 2009?

Pozrite sa, dúfam, že to nebude také zlé. Ale ak sa ma pýtate, čo si myslím, myslím si, že to bude veľmi zlé. Ale vo svojich predikciách sa zvyknem mýliť. V tej mojej obave je možno 60 percent iracionality. Ja som totiž rok 2008 zažil naostro. Pamätám si, že Titanic sa potápal a ľudia ešte tancovali, a preto som radšej opatrnejší.

Uvažujete nad tým, v čom je táto kríza podobná tej predchádzajúcej?

Poviem vám, v čom je iná. Iná je v tom, že vtedy mali vysoké stavy zásob výrobkov, ako aj v tom, že vtedy boli ceny vo všeobecnosti vysoké. Dnes si každý dáva pozor na výšku stavu zásob, ceny sú dlhodobo nízke – už rok klesajú. Podľa mňa môžu nastať dva scenáre: prvý taký, že návrat k normálu bude rýchlejší, a pri druhom sa môžeme v tejto situácii pohybovať dlhšie. Osobne si myslím, že nastane ten druhý scenár, a ten je pre ekonomiku horší. Lepšia je hlboká krátka kríza, vyčistenie a ideme ďalej. Do určitej miery sa ekonomická kríza dá porovnať s krízou vo vzťahu. Podľa mňa je lepšie sa vykričať, pobúchať po stole a na druhý deň sa milujete znova. Ale keď sa nič nepovie, pomaly sa ide ďalej, skôr či neskôr dospejete do neriešiteľného bodu a vzťah sa skončí. To dlhodobé trápenie zvykne zanechať na ekonomike väčšie jazvy ako krátkodobá hlboká kríza. Dlhodobá kríza znamená žiadne investície, neustále úspory a najmä absenciu vízie budúcnosti.

Skúsme teda preniesť príklad zo vzťahu do ekonomiky vašej firmy. Čo znamená to buchnutie do stola?

Vyčistenie skladov od starých, inak ocenených zásob, urobenie zlého hospodárskeho výsledku v nejakom čase a návrat k novým podmienkam s dodávateľmi a odberateľmi, ktoré sú prijateľnejšie. Lepšie je v jednom kvartáli predať všetko, čo máte, so stratou 100 eur na tone, a potom sa vrátiť k zisku 5 eur na tone a mať normálny ekonomický život, ako by sa malo neustále bez badateľného výsledku šetriť a obávať sa ďalšieho dňa.

Je toto vaša základná stratégia, ako prekonať krízu?

Základná stratégia bola a je diverzifikácia. Dnes sa však, samozrejme, musíme prispôsobiť situácii – ísť na nízke zásoby a znižovať náklady. Tam nevymyslíte nič nové. Zrazu nebudete vyrábať s polovičnými nákladmi, ani nedáte na trh inovovaný produkt, za ktorý nám budú odberatelia platiť viac.

Z vášho hodnotenia je zrejmé, že z priemyslu sa vytratila dôvera. Vyzerá to tak, že Európska centrálna banka alebo napríklad nemecký minister financií sa snažia svojimi výrokmi túto dôveru obnoviť. ECB napríklad avizovaným znížením úrokových sadzieb a nákupmi štátnych dlhopisov, Nemci prísľubom verejných investícií. Môžu takéto vyjadrenia fungovať?

Verejné investície fungujú vždy, ak sú na to zdroje, ale je to krátkodobé opatrenie. Peniaze sú len jedny a raz sa minú. Keď ich natlačíte viac, ich hodnota sa zníži. Dlhodobo fungujú opatrenia, ktoré posilňujú koncovú spotrebu. Napríklad pri poslednej kríze šrotovné pomohlo najmä preto, lebo sa zvýšil koncový dopyt po výrobkoch.

Je táto situácia v porovnaní s krízou z roku 2009 lepšia v tom, že je nízka nezamestnanosť, vďaka čomu si prepustení skôr nájdu prácu?

Určite, ale trh práce sa vplyvom súčasnej situácie takisto zmenší. Dnes podľa mňa platí, že keď ľudí prepustíte medzi prvými, pomôžete im, lebo ešte stále sa môžu niekde zamestnať. Ak budete čakať a hľadať rôzne opatrenia na to, aby ste si ľudí udržali, napokon prídete do stavu, že ich budete musieť pustiť. A potom už nebudú mať kam ísť.

Dnes je na Orave nezamestnanosť okolo 5 percent. To je v trhovej ekonomike hranica prirodzenej nezamestnanosti. Už niet koho stiahnuť. Firmy si preťahujú navzájom zamestnancov, rastú mzdy, čo je dobré pre ľudí aj pre Slovensko, ale koniec koncov táto situácia viedla k tomu, že sa nevytvorili také hodnoty, aké sa mohli, keby bolo pracovníkov viac. Firmy mohli byť v lepšej situácii, štátna kasa mohla mať viac peňazí.

Aká veľká je vaša spádová oblasť, čo sa týka zákazníkov?

80 percent našej produkcie končí na trhoch Čiech, Poľska, Slovenska, Maďarska a Rakúska.

Sú medzi týmito krajinami rozdiely v odvetví hutníctva?

Rozdiely nie sú ani tak medzi krajinami, ako skôr medzi jednotlivými fabrikami, ktoré majú rôzne zameranie. Sú fabriky, ktoré sú zamerané na jeden špecifický produkt. Tie majú teraz najväčšie problémy. Potom sú fabriky, ktoré robia veľmi špecializované zákazky s vysokou pridanou hodnotou, a tie takýto veľký problém zatiaľ nemajú.

Je vôbec reálne udržať produkciu európskeho oceliarstva na úrovni minulého roku?

V regióne, ako je Európa, je vysoká spotreba. Záleží na tom, ako sa ten dopyt pokryje – či domácou, alebo zahraničnou výrobou. Určite na Slovensku nemá zmysel pestovať ryžu, lebo ju nevypestujeme pri takých nákladoch ako vo Vietname. Ale čo sa týka hutníctva, nedá sa povedať, že by sme vyrábali menej efektívne. Vyrábame drahšie, lebo v Európe platia pravidlá na výrobu, ktoré sú prísnejšie. Napríklad environmentálne zákony výrazne zvyšujú náklady domácim výrobcom, čo má, samozrejme, pozitívny efekt na životné prostredie, len sa nimi neriadia všetci.

Európska únia na tieto lacnejšie importy zareagovala zavedením limitov pri importe. Aký to bude mať efekt?

Limity sú neúčinné. Obchádzajú sa tak, že obchody sa robia cez tri-štyri krajiny, napríklad cez Turecko. Jediné, čo by podľa mňa malo efekt, by bolo clo na CO2 – všetky krajiny, ktoré nemajú systém obchodovania s emisnými povolenkami ETS, by museli platiť. Ale, samozrejme, to by viedlo k zvýšeniu cien koncových výrobkov v EÚ.

Aké opatrenia zavedie Európska komisia?

Podľa mňa budú zvyšovať limity na dovoz ocele, lebo je to administratívne a politicky nenáročné.

Ako vás ovplyvňujú rôzne sociálne opatrenia, ako sú napríklad rekreačné poukazy, príplatky za nočné, zvyšovanie minimálnej mzdy a podobne?

Začnime rekreačnými poukazmi. Z ekonomického pohľadu sa dnes dá celkom isto povedať, že mali pozitívny vplyv na zvýšenie tržieb v cestovnom ruchu na Slovensku a taktiež na to, kde trávia zamestnanci časť svojej dovolenky. Jediný problém, ktorý v tom vidím ja, je, že všetko museli zaplatiť veľkí zamestnávatelia, bez toho, aby za to dostali od štátu niečo zmysluplné späť. Osobne môžem povedať, že tento pozitívny vplyv v našom regióne cítiť aj vidieť, takže by som toto opatrenie považoval za vcelku pozitívne. Počul som, že vzhľadom na úspech ich chcú rozšíriť na všetkých zamestnávateľov. Potom to bude aspoň férové. Je to síce z môjho pohľadu nekoncepčné riešenie, ale zdá sa, že je účinné. Čo sa týka príplatkov za nočné a víkendy, postihuje to najmä tých zamestnávateľov, ktorí nemajú inú možnosť a prevádzkujú takú technológiu, ktorá sa nedá na víkend alebo na noc odstaviť. Čiže napríklad aj naše pece. Ako som počul, väčšina fabrík v odvetví automotive to vyriešila jednoducho: nerobia v noci a cez víkendy. Takže ich pracovník nakoniec nezarobí viac a zamýšľaný efekt, že človek za výrobným pásom vo firmách, ktoré sem prišli najmä kvôli lacnej pracovnej sile, bude zarábať viac, podľa mňa nenastal.

Z predvolebných sľubov, ktoré ohlásili koaličné strany, je niečo, čo by vás znervózňovalo?

Mňa osobne nie. Vyzerá to tak, že v nastávajúcich voľbách pôjde o prežitie tradičných strán, či už zo súčasnej parlamentnej opozície, alebo z koalície, alebo k moci prídu nové, doteraz mimoparlamentné zoskupenia. Otázne je, čo sa bude dať splniť zo štátneho rozpočtu. Ak skutočne dôjde k výraznejšiemu ekonomickému oslabeniu, tak žiadne sľuby (koaličné alebo opozičné) nikomu nepomôžu. Firmy budú šetriť a znižovať stavy zamestnancov, prídu voľby, zvýši sa nezamestnanosť a štát nebude mať peniaze na nákladné opatrenia.

Združenie veľkých firiem Klub 500 a košický U. S. Steel presadzujú, aby vláda viac pomáhala ťažkému priemyslu. Žiadajú napríklad vyššie kompenzácie cien elektriny a dotácie z takzvaného modernizačného fondu. Ste s týmito požiadavkami stotožnení aj vy?

Veľmi nerád počujem výraz kompenzácia cien elektriny. Súčasný systém funguje tak, že máte tarify, a keď splníte štátom určené podmienky, máte nárok na zľavu, čo automaticky evokuje, že niekto niekomu niečo dopláca. To je zlé a veľmi ľahko zneužiteľné na získanie ľahkých politických bodov. Vo väčšine európskych krajín existujú iné tarify pre veľkých odberateľov elektriny ako pre ostatných, menších odberateľov. To znamená žiadne zľavy z taríf, ale iné tarify. Napríklad na Slovensku sú poplatky súvisiace s odberom elektrickej energie niekde na úrovni 30 eur za MWh a z toho sa poskytuje veľkým odberateľom určitá zľava. Vo Francúzsku je to tak, že poplatky sú na úrovni 1 – 3 eurá, a v Nórsku napríklad veľkí odberatelia neplatia nič. Následok je taký, že na poľskom trhu s ferozliatinami, kde by podľa môjho názoru OFZ malo dominovať, polovicu ferozliatin dodávajú Francúzi a Nóri, ktorí najmä vďaka nižším poplatkom majú lacnejšiu elektrinu. My nechceme nejaké fiktívne zľavy, chceme, aby platili pre nás rovnaké podmienky, ako platia pre výrobcov ferozliatin inde v Európe.

Prečo platia na Slovensku firmy vyššie poplatky ako na Západe?

Napríklad v Nemecku platia väčšiu časť celkových nákladov na prenos energie obyvatelia. Priemerný občan platí za prenos elektriny raz toľko ako priemerný Slovák. Nemecký podnik odberovo porovnateľný s OFZ platí podstatne menej ako my. Na Slovensku v porovnaní s Nemeckom teda v princípe veľké podniky dotujú obyvateľstvo. Druhá vec je, že samotné náklady na prevádzku systému sú vysoké. Prenos elektriny zastrešuje Slovenská elektrizačná a prenosová sústava, čo je štátna firma, ktorá nemá konkurenciu. Ak neexistuje konkurencia, musí tým podľa môjho názoru trpieť aj efektivita vykonávanej činnosti.

Čo je teda vaša hlavná požiadavka smerom k vláde?

Hlavným cieľom je dať do systému poriadok. Stanoviť jasné pravidlá zákonom, ktorý nemožno každú chvíľu meniť. Nech do kategórie firiem, ktoré platia nižšie poplatky, spadnú také firmy, ktoré by tam spadli aj v iných európskych krajinách, aby sme mohli v týchto odvetviach stabilne podnikať a nie sa neustále obávať, že prídeme o tieto takzvané kompenzácie a budeme musieť obmedzovať výrobu a investície.

Tá zmena je reálna za tejto vlády?

Osobne si myslím, že nie.

V OFZ ste výkonným riaditeľom, ale máte na starosti úlohy, ktoré vo firmách robia generálni riaditelia. V OFZ je formálne generálnym riaditeľom majoritný akcionár a váš strýko Vladimír Klocok. Nebude sa to meniť?

Dúfam, že nie, alebo viete viac ako ja? Ja som platený manažér na pozícii výkonného riaditeľa. Generálny riaditeľ je aj majoritným akcionárom firmy. Do určitej miery kontroluje veci, ale do dennodenného biznisu aktívne nevstupuje. S takými podmienkami som tú robotu prijal, a keď sa zmenia, je na mne, či ich budem akceptovať.

Vy sa nestanete akcionárom?

Nemám takú ambíciu. Cením si tú slobodu. Zajtra môžem povedať, že ma to nebaví, a venovať sa niečomu inému. Akýkoľvek zodpovedný majiteľ túto možnosť nemá – je pripútaný k tomu, čo má. Je zodpovedný najmä za ľudí, ktorí pre neho pracujú, a za ich rodiny. Nemôže alebo nemal by zo dňa na deň odísť. Ja môžem.

Do firmy nastúpil aj syn majoritného akcionára Vladimír Klocok mladší. Je cieľom akcionára, aby sa z neho stal postupne generálny riaditeľ?

Ja pevne dúfam, že áno. Je to normálne a prirodzené. Každá firma potrebuje kontinuitu a ja pracujem na tom, aby bol Vlado v budúcnosti lepším manažérom, ako som ja dnes. Postupne prechádza jednotlivými oddeleniami a snažím sa ho naučiť všetko, čo viem. Určite nemám ambíciu byť na tomto mieste do dôchodku. Rád by som aj kompenzoval manželke a deťom ten čas, keď som bol pracovne vyťažený a nedával som im toľko, čo si zaslúžili.

Jan Kováč
Denník N
Článek vyšel v Denníku N